PRE KOĽKO UŠETRENÝCH MINÚT BY SI BOL OCHOTNÝ ZABIŤ?
Kosovo – 6.3.2010
Neverím vlastným očiam. Vidím len nejasný zlomok obrazu ako sa na nás ukrutne rýchlo valí nejaké auto. Je nemožné reagovať…..zrazu tma. Upokojujúce ticho. Žiaden výkrik, ani bolesť. Nič.
Nemám predstavu o tom koľko minút ubehlo no po nadobudnutí vedomia neverím opäť vlastným očiam. Zatváram a otváram ich niekoľko krát za sebou v domnení, že sa to čo vidím nejako zmení. Musí sa zmeniť!
Nezmenilo.
Kľačím na štyroch kdesi v škaredom zablatenom snehu a sledujem ako mi na ruky kvapká akási známa červená tekutina. Do frasa, veď to je krv z mojej tváre! Mozog sa snaží vybaviť spomienky. Márne.
„Čo sa to kua stalo?“
Veď posledné čo si pamätám je smiech v aute. Rozhliadam sa vôkol a začínam mať odpudivé tušenie. Odtrhnuté koleso pár metrov odo mňa neveští nič dobrého. Správna indícia. Zdvíham hlavu vyššie a zrazu hore na ceste zbadám očakávané potvrdenie mojich obáv. Roztrieskané vraky dvoch aut…
„Sakra, kámoši!“
Zo všetkých síl sa snažím doplaziť bližšie, aby som na nich lepšie videl, no telo iba s ťažkosťami počúva povely z mojej stále dezorientovanej mysle. Zrejme neboli dosť jasné a zrozumiteľné. Nečudujem sa. A tak si sadám, vyberám mobil a volám veliteľovi:
„Miloš…rýchlo pošli sanitky. Stala sa nehoda!“
Výdych. Náznak upokojenia. A prichádza bolesť.
ŽIJEM, NA ČOM VIAC TU ZÁLEŽÍ?
Bola mi zima. Na tele aj na duši. Je večer 6.3.2010, ten istý pochmúrny deň a ja ležím dumajúc na ošetrovni. „Čo bude s Vincekom, veď sa má ženiť?“ S husou kožou po celom tele si náhle uvedomujem krehkosť život. Tam na to depresívnom mieste sa šmahom ruky zavrela kniha dvom mladým ponáhľajúcim sa ľudom (posádka auta oproti). Nikto ju už nikdy neotvorí. Nedopíše ani slovo. Jednoducho umreli.
Z nás, posádky druhého auta, zostali dvaja ťažko a dvaja ľahko ranení. Zlomok sekundy zrazu pomenil hodnoty. Pomenil plány.
„Veď som sa chystal ešte docvičiť ten skvelý tréningový plán….Chcel som ešte vymeniť POLAR-y za ten vyšší model, ktorý som týždeň predtým po nociach starostlivo vyberal…a čo darčeky domov?“
Cena života stúpla. Pche, malichernosti. Žijem!
„Sľubujem, že sa už nebudem nikdy ponáhľať a budem dávať pozor!“
Moment…
Niečo tu nesedí.
Veď ja som sa sakra nikde neponáhľal?! Snažil som sa ísť bezpečne. Venoval som maximálnu pozornosť dianiu premávky! Prispôsoboval rýchlosť svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky (koniec koncov je to v zákone)…
A aj tak som zakrvavený vyberal hlinu z nosa vyhodení kdesi v rigole popri cesty. A aj tak som musel neustále dumať nad osudom kolegov, ktorých som viezol.
Po zúfalom precítení bezmocnosti a neschopnosti kontrolovať dianie iných sa ma zmocnil silný pocit zlosti. Chcel som kričať do tmy. „Akým právom nás ohrozili?!“
Odpoveď neprišla. O to mrazivejšie mi bolo.
TENKÁ DRSNÁ LÍNIA
Budem úprimný. A veľmi krutý. A možno aj povrchný.
Nevyronil som ani slzu nad chlapmi v aute oproti. Ponáhľali sa, zaplatili. Svojím spôsobom spravodlivé. No koľko je takýchto „šťastných“ koncov?? (slovo šťastie prosím brať relatívne). A navyše, prečo mám ja teraz pri určitých cvikoch pociťovať bolesť v kolene z prasknutého hrotu jabĺčka? Prečo mám mať jazvy na tvári? Čo som zlého urobil?
Viem viem, čo chcete povedať. Každý sa niekedy ponáhľame. Nech hodí kameňom, kto je bez viny. No mňa táto skúsenosť naozaj zmenila. Auto je prostriedok, ktorý nás má bezpečne doručiť z bodu A, do bodu B. Nemá zabíjať. Či už do bodu B dorazíte o 3 minúty skôr, alebo neskôr, je to fuk.
Ak sa začnete pozerať na čas cez optiku hodnoty ľudského života, cez optiku všetkých ešte nenaplnených plánov ľudí v aute s vami, alebo oproti; či cez optiku utrpenia blížnych, zrazu ušetrené 3 minúty prestanú dávať zmysel.
Či chcete naozaj čakať kým to všetko zažijete na vlastnej koži? Dobre si premyslite odpoveď.
„Išiel som touto cestou milión krát! Poznám ju už naspamäť! Som dobrý šofér..“
Bla bla bla..
Aj ja som šiel tou cestou milión krát, aj ja som ju poznal naspamäť a aj ja som dobrý šofér. No ohrozil ma niekto iný (kto možno tiež šiel tou cestou milión krát, poznal ju naspamäť a myslel si, že je dobrý šofér).
MORÁL PRÍBEHU:
Nemáš právo ma zabiť!!!
Radovan „Rady Active“ Gergeľ
http://www.radyactive.sk
http://www.staraskolaslovensko.sk – vzdelávací projekt Rady Active
P.S. Pýtate sa, čo ma tento článok spoločné s pointou mojej fanpage. Ja vám hovorím, že veľa. Všetko snaženie v posilke, v kuchyni, či v spálni (spánok myslím! 🙂 ) je príkladom radosti zo života. No minutá nepozornosti, ponáhľania, či ťažkého pedálu môže znamenať koniec. Chceš sa zabiť? Do it! No mne moje radosti nechaj!
P.S.2 V piatok som zažil v priebehu pár hodín tak riskantné obiehanie aut oproti, že som musel o tom napísať zrno múdrosti. Ak donútim čo i len jedného človeka stiahnuť nohu z plynu, má to zmysel.
P.S.3 Prejav zdieľaním, že poznáš cenu života. Ďakujem